Dlhoročnou ambasádorkou projektu na Slovensku a v Českej republike bola Daniela Peštová. Hovorila so ženami o domácom násilí a snažila sa vysvetliť im, že aj keď sa ocitnú v takejto vážnej životnej situácii, majú stále možnosť voľby. Je dôležité, aby sa o tejto vážnej téme dozvedelo čo najviac ľudí. Rozhovor o veciach, ktoré nás trápia, je často jedným z prvých krokov k riešeniu akéhoľvek problému.

"Aj deti často bývajú tichým svedkom domáceho násilia. Bohužiaľ, niektoré ženy ostávajú s partnerom len kvôli deťom a pritom práve kvôli nim by mali odísť. Sú to nevinné obete, ktoré mnohokrát prenášajú rovnakú skúsenosť aj do svojich vzťahov."

DANIELA PEŠTOVÁ

ROZHOVOR S DANIELOU PEŠTOVOU, bývalou ambasádorkou projektu AVON proti domácemu násiliu

Ľudia Vás poznajú predovšetkým ako krásnu ženu a modelku. Netreba ísť ďaleko, stačí ostať v Českej republike a zistíme, že charita a krásne ženy idú skutočne dohromady. Terezka Maxová, Helena Houdová, Petra Němcová a teraz aj vy. Prečo toto spojenie tak dobre funguje?

Myslím, že spojenie „krásna žena“ je to posledné, čo zohráva svoju úlohu. Oveľa dôležitejšie je to, aby osoba, ktorá charitatívnu kampaň reprezentuje, bola určitým spôsobom verejne známa a aby cez svoju osobu upozornila na dôležitý problém. Preto to asi tak dobre funguje aj v prípade modeliek, ktoré ak už majú vybudované určité postavenie a vie sa o nich, lepšie sa cez ne komunikuje konkrétny problém smerom k verejnosti. Keď však premýšľam nad každou modelkou, ktorú ste vymenovali, každá z nás sa začala venovať charite z úplne iného dôvodu. Tereza rozbehla svoju nadáciu v situácii, kedy chcela veľmi pomôcť a jediným riešením, ako to urobiť takpovediac technicky, bolo založenie nadácie. Petra  Němcová chcela po tragickom zážitku akoby vrátiť, čo jej bolo dané. Nová šanca na život. Takže univerzálne vysvetlenie, prečo funguje spojenie modelky a charity, vlastne neexistuje. Je to jednoducho tým, že naše osudy sú viac mediálne známe, ľudia o nich vedia a chcú vedieť ešte viac.

Myslíte, že ženy majú k charite bližšie, ako muži?

Určite nie. Neviem, aká je situácia v Čechách alebo na Slovensku, ale moje skúsenosti z Ameriky sú iné. Tam je to akési vyrovnané.

Vravíte, že na začiatku práce pre charitu je nejaký dôvod, popud. Čo bolo tým vašim popudom?

Myslím si, že ľudia sú vo svojom vnútri dobráci a asi len ťažko odmietnu, ak ich niekto požiada o pomoc. Kto povie nie, neurobím to? Taký človek už musí mať sám naozaj nejaký veľký problém...

Keď Vás Avon oslovil pre spoluprácu, museli ste dlho premýšľať, či ponuku prijmete?

Premýšľala som len nad témou, o ktorú sa jedná, nad ničím iným. V prvom rade som o probléme domáceho násilia chcela vedieť viac, lebo predtým sa ma táto problematika nedotýkala. Netušila som, o aký široký a závažný problém ide. Nie, nemusela som premýšľať, pretože spojenie s Avonom, ktorý má napríklad na Slovensku štrnásťročné skúsenosti s podporou boja proti rakovine prsníka, nie je na dlhé premýšľanie...

Pozícia ambasádorky projektu vzbudzuje značný rešpekt. Aká je vlastne vaša úloha v celom projekte? 

Myslím, že nemám jednu alebo najväčšiu úlohu, ambasádorka rovná sa tvár a to sa rovná šírenie informácií o tom, že tu tento problém je, že je veľký a treba ho riešiť. Našou najväčšou úlohou je primäť ľudí o ňom hovoriť. Určite sa nepasujeme do rolí psychológov alebo expertov na problém domáceho násilia, ja sama sa tým viac dozvedám a učím, čím dlhšie sa tomu venujem.

Nahrali ste mi na ďalšiu otázku. V Čechách a na Slovensku sa začala otvorene riešiť problematika domáceho násilia až v 90. rokoch po páde totality. Dovtedy medzi ľuďmi platila akási zásada, že do toho, čo sa deje za dverami bytov, cudzích nič nie je. Čo okrem prelomenia mlčanlivosti môže ešte účinne pomôcť? 

Prvá mediálna kampaň Avonu, bola postavená práve na tom, aby sme skúsili o probléme hovoriť. Viem, že je to veľmi nevďačná téma a klaniam sa pred Avonom, že sa do toho pustil, pretože sú určite v rámci charity „lákavejšie“ oblasti. Tento projekt je veľmi kontroverzný: nejde o choré deti, vo väčšine prípadov sa na to neumiera, nie je to o peniazoch, ako keď sa urobí zbierka a vyzbieraná čiastka sa použije na výrobu testovacieho lieku alebo podobne. Je to téma, ktorú je veľmi ťažké dostať spoza zatvorených dverí na svetlo sveta. Pochopiteľne, obeť týrania má strach, že ju verejnosť odsúdi, keď sa o tom dozvie, na druhej strane sme to my, ktorých sa problém aktívne netýka, ale netušíme, ako reagovať. Ďalšia mediálna kampaň poukazovala na menej známe formy domáceho násilia – nefyzické formy. Domáce násilie nie je totiž len fyzický útok a bitka, ako si mnohí myslia, ale aj o psychické týranie, sociálne, ekonomické, sexuálne a ďalšie formy násilia, ktoré sú rovnako závažné ako tie fyzického charakteru.

Keby ste mali uviesť niekoľko základných charakteristík projektu, ktoré by to boli? V čom je taký významný a dôležitý?

Najdôležitejšie je poučiť verejnosť. Napriek tomu, že je Avon spoločnosť pre ženy, je spoločnosťou kozmetickou a nestavia sa do roly spasiteľa a toho, kto celý problém vyrieši. Ale chce byť akýmsi médiom, cez ktoré sa ženy dozvedia oveľa viac a začnú s tým niečo robiť. Spolupracujeme na Slovensku s mimovládnou organizáciou – Alianciou žien Slovenska, ktorá je odborným garantom projektu. A jedným z cieľov projektu je aj získavať finančné prostriedky na podporu projektov zameraných na boj proti domácemu násiliu prostredníctvom špeciálnych symbolov.

Čo je podľa vás príčinou, že sa vôbec domáce násilie a konkrétne násilie na ženách v domácnostiach vyskytuje? Existuje na to odpoveď?

Na to sa nedá odpovedať. Neexistuje univerzálny násilník a neexistuje univerzálna obeť. Tak, ako to môže byť bezdomovec, ktorý má problémy s alkoholom, môže byť tyranom aj vysokoškolák, o ktorom by to v živote nikto nepredpokladal. Násilníka možno nájsť vo všetkých ekonomických a spoločenských vrstvách a rovnako ním môže byť manažér veľkej spoločnosti, ako aj robotník s minimálnym platom. Zo začiatku ma napríklad veľmi prekvapilo, že deti, ktoré boli v rodine svedkami násilia, sa často v dospelosti samé stávajú násilníkmi. Očakávala by som, že to bude presne naopak, že ak dieťa zažije trápenie vlastnej matky, nikdy v živote nedopustí, aby sa také niečo odohrávalo na niekom ďalšom. Spôsobovanie násilia blízkej osobe je však jedinou formou vzťahu, ktorú tieto deti poznajú a v podľa tohto vzorca žijú často krát ďalej. 

Viete už dnes o niekom, komu projekt Avon proti domácemu násiliu pomohol, alebo ho aspoň nasmeroval na niektorú z foriem pomoci?

Áno, mám takéto skúsenosti. Začalo to tým, že keď som sa s celou problematikou zoznamovala, Avon mi poslal dokument o ľuďoch a domácom násilí, ktoré bolo na nich páchané. Musím povedať, že som si to dévedečko pozrela len raz a hneď som ho vrátila. Ani som ho nechcela mať doma! A potom som navštívila azylový dom Acorus v Prahe, ktorý s Avonom  spolupracuje. Bolo to veľmi emotívne, takéto stretnutia sú pre mňa veľmi ťažké a zvyknem pri nich plakať. Bola som na chvíľu v prostredí, ktoré je pre ženu všetkým, čo má, pretože už nevie, ako ďalej a musí utekať. A nakoniec som bola aj na stretnutí niekoľkých žien, ktorým sa podarilo už svoj problém posunúť do fázy jeho riešenia. Videla viaceré etapy problému: ženy, ktoré si myslia, že pre ne pomoc neexituje, tie, ktoré našli odvahu a chcú svoj problém riešiť a nakoniec také, ktoré to aj robia. Stretla som pani, ktorej manžela poslali do väzenia na toľko rokov, že si ani neviem predstaviť, čo všetko má na svedomí! Stretla som ženu, ktorá svojho manžela opustila po tridsiatich rokoch spoločného života. Ostala som stáť s otvorenými ústami, pretože to jednoducho človek nechápe! Po tridsiatich rokoch si odrazu povedala – a dosť! Pritom to týranie, ktorým prechádzala, bolo skutočne extrémne.

Prečo obeť ostáva s tyranom tak dlho? Čo majú tieto ženy spoločné?

Možno nízke sebavedomie. Ale nie som psychológ, nedokážem na to adekvátne odpovedať. Pravdou však je, že obete svojich tyranských partnerov milujú, sú na nich naviazané. Bola som poučená, že po bití a týraní nasleduje fáza uzmierovania, keď takýto človek doslova nabehne a správa sa ako vymenený. Nosí ženu na rukách, ospravedlňuje sa, sľubuje a lieči rany, ktoré spôsobil. Očividne si tieto ženy svojich mužov brali, pretože ich milovali, partner je  pre ne blízkou osobou a jednoducho znova a znova jeho sľubom uveria. Mnohé si povedia, že to vydržia kvôli deťom a ostávajú vo vzťahu naďalej, lebo je pre ne úplná rodina lepšia ako predstava, že odídu, ale nemajú finančné prostriedky a nemajú kam ísť. Vydržia napriek násiliu tyrana, ktorý má na svoju obeť obrovský vplyv, vie ňou manipulovať a presne pozná  jej slabé miesta. Je to naozaj neskutočné...

Na diskusnom fóre stránky www.avonprotidomacemunasiliu.sk sa objavili príbehy, v ktorých polícia v prípade nahlásenia týrania hrala mŕtveho chrobáka a zásah podmienila až ohrozením života ženy. Naozaj nie je iná možnosť ako len čakať, kým bude pre niekoho neskoro?

Mnohé ženy nevedia, ako na to a na koho sa majú obrátiť. Po rokoch týrania je ich sebavedomie tak nízke, že si nedokážu ani len predstaviť, ako niečo vybavujú bez partnera po svojom boku. Nevedia, aké sú ich práva. Veľkým krokom je už len odhodlať sa a zavolať na políciu. Problémom je, že väčšina policajtov sú muži a žena má v takom stave, v akom sa nachádza, hovoriť pánom v uniforme o tom, čo sa jej stalo. Pokiaľ na sebe nemá viditeľné známky fyzického násilia, povedia jej, že jej nemajú ako pomôcť. Myslím, že v celom systéme ochrany obetí domáceho násilia sú stále veľké medzery.

Spomínali sme už, že v absolútnej väčšine sú obeťami domáceho násilia ženy a o tých sa aj najčastejšie hovorí. Čo ale deti, ktoré bývajú zabudnutým, tichým svedkom a neraz aj spoluobeťou domáceho násilia?

Ako matka vnímam, že je to šialené a mnohí z nás si nedokážu ani predstaviť, čo sa v týchto deťoch deje. Áno, bohužiaľ, deti bývajú takzvanými tichými obeťami domáceho násilia a priznám sa, dosť dobre nechápem, že niektoré ženy ostávajú s partnerom len kvôli deťom. Práve kvôli nim by mali odísť. Samozrejme, deti sú nevinné obete, ktoré, bohužiaľ, prenášajú mnohokrát rovnakú skúsenosť aj do svojich vzťahov. Nevedia, čo je zdravý vzťah. Práve preto by som videla jedno z mnohých riešení v prevencii.  

 Máte pravdu. Riešiť dôsledky je dôležité, ale predchádzať domácemu násiliu je ešte dôležitejšie. Ako však na to a z ktorej strany začať?

Nevravím, že to pochopia tie už najmenšie deti ale začať odmala, hovoriť s dvanásť -  trinásťročnými o ľuďoch opačného pohlavia a učiť ich, ako má vzťah vyzerať, ako sa vo vzťahu správať, to predsa nemôže byť na škodu. Myslím si, že v dnešnej dobe rýchlej komunikácie a rýchleho života akosi zabúdame na to, ako sa k sebe správať. Možno by aj toto mohlo byť súčasťou výučby na školách rovnako, ako sexuálna výchova. Preto Avon v spolupráci s Alianciou žien spustil projekt vzdelávania pre študentky a študentov stredných škôl. Projekt v prvej fáze zahŕňa sériu workshopov pre pedagógov a pedagogičky, v druhej fáze prebiehajú workshopy so študentkami a študentmi s cieľom vzdelávať mládež o tejto problematike, a tak pôsobiť prevenčne.

Menšou ale zďaleka nie zanedbateľnou skupinou obetí domáceho násilia sú starší ľudia, ktorí sa stávajú „hračkou“ v rukách vlastných detí, ale aj postihnutí ľudia, ktorí sú často izolovaní a závislí na opatrovateľovi. Je spôsob, ako sa k nim dostať a podať pomocnú ruku?

Spektrum foriem domáceho násilia je naozaj široké. Starší človek, na ktorého siahne dajme tomu vnuk, má skutočne malé šance hľadať pomoc z vonku. Ak máte podozrenie, že obeťou násilia je mladá žena, môžete k nej prísť, poklepkať ju po pleci a opýtať sa, či nepotrebuje pomoc. To isté by malo platiť aj u starších ľudí. Dôležité je neobracať sa chrbtom a všímať si, čo sa okolo nás deje. Viem, že to môže byť veľmi ťažké. Ako nájsť mieru, že to, čo sa deje u susedov je už na nahlásenie polícii alebo ide o trošku búrlivejší vzťah, než na aký ste zvyknutý? Samozrejme, ak by som ja osobne mala podozrenie, určite by som neváhala ani sekundu.

Čo by ste urobili?

Zavolala na políciu a stála si za svojím podozrením. Niekto si to možno dvakrát rozmyslí, keď sa má potom na chodbe paneláku stretávať s tým, koho udal a má od neho dostať pľuvanec do tváre. Ale vezmete si na svoje tričko, ak sa niečo skutočne stane? Budete celý život premýšľať o tom, či ste tomu mohli zabrániť alebo nie? Smutné je, že naozaj si mnohí myslia, že to tak má byť a že muž má právo žene sem tam...ručne naznačiť, kde je jej miesto a kto má doma právo búchať päsťou do stola. Ale nie je to normálne, nie je to správne a nie je to dobré. 

zdroj: Rozhovor bol uverejnený v časopise MIAU